V jednom panelákovom vchode na našom sídlisku žila na prízemí staršia pani, hovorme jej pani P.
Pani P. sa jedného dňa rozhodla, že zachráni svet a začala pozývať do svojho bytu všetkých asociálov, feťákov,
alkoholikov, neprispôsobylých a im podobných ľudí z nášho mesta, že môžu u nej bývať, že ich zachráni,
lebo to je ľudské a je to jej povinnosť. Po pár dňoch, keď jej pozvaní „hostia “ vyžrali celú špajzu,
rozpredali zariadenie jej bytu a okradli ju o jej dôchodok začala pani P. lamentovať a žiadať susedov v jej
vchode, že vraj aj oni sú povinní jej pomôcť, musia si zobrať časť jej „hostí“ k sebe do svojich bytov, lebo
je na to sama a už nestíha, lebo stále chodia noví a noví ňou pozvaní “ chudáci „. Sused na treťom si kúpil
bezpečnostné dvere, sused na štvrtom dogu, šarmantná blondínka na druhom si pozvala dvoch svalnatých
ochrancov a ostatní susedia podobne. Len v tom vchode sa pomaly už nedalo žiť. A pani P. stále vrešťala,
že aj ostatní musia pomôcť, lebo ich potrestá, nedovolí im prechádzať z prízemia na vyššie poschodia a
podobne.
A ľudia z Baracku oproti cez ulicu ( Barack rovná sa barák, bytovka – ale len v tomto prípade ) sa len
z okien smiali, akí sú ľudia v tom dome ( baráku ) kde býva pani P. sprostí a sprostí a sprostí.